Propaganda

Spojené Štáty aj Sovietsky Zväz sa (nielen) po 2. svetovej vojne snažili čo najviac rozšíriť a udržať svoj geopoltický vplyv zasahovaním do vnútorných záležitostí krajín po celom svete. A aj keď bol účel rovnaký, v prístupe týchto dvoch veľmocí badať dôležité rozdiely.

Okrem ideologických (kapitalizmus vs. komunizmus) a ekonomických (finančná podpora vs materiálna) sú očividnými aj rozdiely v spôsobe použitia prípadnej vojenskej sily: Zatiaľ čo Sovieti preferovali cestu priamej intervencie (Maďarsko, Afganistan, Československo), Američania obľubovali podvratnú politiku a následnú skrytú podporu v tzv. „proxy“ konfliktoch (Irán, Guatemala, Nikaragua).

Tento očividný silový prístup USA je logickým dôsledkom menej očividného spôsobu propagandy, ktorý som už naznačil v predchádzajúcich článkoch. Dnes si však, konečne, povieme trochu viac.

Povojnová propaganda na doma

Spoločným menovateľom skoro všetkých amerických propagandistických činností – domácich aj zahraničných – bola po vojne CIA. Typicky išlo o utajované operácie, no vďaka správe Church Committee z roku 1975 máme (okrem iných, vyložene nechutných operácií ako MKUltra) čiastočný pojem aj o rozsiahlej spolupráci s novinármi, ktorá neskôr dostala ľudový názov Operácia Mockingbird (pozor, nemýliť si s projektom Mockingbird!).

V zásade išlo o nábor žurnalistov v rôznych médiách a o cielenú spoluprácu s nimi. Z potvrdených médií mala CIA svojich ľudí v časopisoch ako New York Times, Time, či agentúrach ako Associated Press a Reuters. Išlo o radových reportérov, freelancerov, či vedúcich pracovníkov.

Za osobitnú zmienku stoja komentátori – tých CIA na spoluprácu vyberala podľa toho, či sú názorovo zhodní a teda budú „vnímaví“ k agentúrnemu pohľadu na rôzne záležitosti. Vzťahy s nimi boli často aj na neformálnej – kamarátskej úrovni.

Podľa novinára Carla Bernsteina niektorí vrcholní predstavitelia CIA úspešne presvedčili Church Committee, aby neodhalil skutočný rozsah operácie a vo finálnej správe schválne uvádzal vágne a zavádzajúce informácie. Z aktuálne dostupných zdrojov nemôžeme jednoznačne potvrdiť túto tézu. Fakt, že operácia síce bola oficiálne načrtnutá v danej správe, no zároveň doteraz nebola odtajnená sama o sebe, je ale veľmi dobrým náznakom.

Nechám na čitateľa, aby si sám odpovedal na otázku, či je udržiavanie „kamarátskych“ vzťahov so žurnalistami bežnou praxou rozviedok v rôznych krajinách aj dnes.

Propaganda na export – Rádio Slobodná Európa

Minulé snahy CIA ovplyvňovať verejnú mienku v zahraničí – špeciálne vo východnom bloku – sú však odtajnené, a teda oveľa výživnejšie. Rádiá Sloboda a Slobodná Európa som už na tomto blogu spomínal. Počiatok ich myšlienky sa dá vypátrať do roku 1948, kedy vznikol dokument Inaugurácia organizovaného politického boja a smernica Rady pre národnú bezpečnosť NSC 20/4, v ktorej sa okrem iného píše, že na dosiahnutie stanovených cieľov musia Spojené Štáty „maximálne zaťažovať Sovietsku mocenskú štruktúru a najmä vzťahy medzi Moskvou a satelitnými krajinami.„

Hneď na ďalší rok CIA vytvorila Národný výbor pre slobodnú Európu, ktorý mal túto destabilizáciu krajín sovietskeho bloku zastrešovať. V zásade išlo o vytvorenie perfektných podmienok pre emigrantov z krajín východného bloku, ktorí boli vnútorne stotožnení s protikomunistickými myšlienkami – a to na komunikáciu so svojimi domovskými krajinami prostredníctvom rádia. Američania zašli až tak ďaleko, že nasledujúcich 10 rokov vykonávali masívnu kampaň s názvom Crusade for Freedom, ktorej cieľom bolo získať kapitál pre fungovanie rádií formou verejnej zbierky a zakryť tak fakt, že väčšinu zdrojov majú aj tak z CIA.

Z operatívneho hľadiska rádiá fungovali kombinovane – Niektoré scenáre pripravovali ľudia priamo zainteresovaní do záujmov CIA a niektoré ľudia z exilu, ktorí o zapojení CIA nemali ani šajnu. O tom, že rádiá neboli ani z ďaleka tak nezávislé, ako tvrdia ich dnešní zástancovia, svedčia rozsiahle archívy odtajnených dokumentov. CIA zasahovala do diania a aj na základe posudkov z jednotlivých amerických veľvyslanectiev vylepšovala vysielané texty tak, aby bola cieľová skupina obyvateľstva voči nim vnímavejšia. Napríklad v roku 1964 poslali z Amerického veľvyslanectva v Prahe do svojej domovskej krajiny aj toto odporúčanie:

Veľvyslanectvo poznamenáva, že Rádio Slobodná Európa pokračuje vo využívaní očividne propagandistického, ťažko sarkastického a hanlivého tónu vo svojich scenároch – špeciálne tých, ktoré sa týkajú vnútorných záležitostí. Česi, ktorí si dávajú tú námahu prebojovať sa cez silné rušenie a počúvajú politické komentáre zo západu sú dostatočne sofistikovaní a vnímaví na to, aby odmietli tento prístup, ktorý verne poznajú, keďže je často aplikovaný režimom samotným. Každopádne sa ale zaujímajú o dianie doma a vo svete a o inteligentné komentáre tohoto diania.

Urývok z dokumentu „Posudzovanie súčasného vysielania Rádia Slobodná Európa,“ 19. Jún 1964, pôvodný stupeň utajenia: Secret

Všetci vieme, ako to celé dopadlo. Rádio Slobodná Európa sa u nás tešilo nesmiernej popularite a našim súdruhom sa všetci smiali, keď pravdivo tvrdili, že ide o operáciu CIA. Agent ŠtB Minařík, ktorý tam niekoľko rokov pracoval v utajení, aby mohol schému fungovania odkryť, bol širokou verejnosťou považovaný za špinavca a rádio samotné si bude nejeden vtedajší disident dodnes zastávať. No podľa samotnej CIA sú rádiá „najväčšie a najúspešnejšie tajné operácie vrámci snahy USA prelomiť monopol na správy a informácie v komunistickom bloku.„

Prekvapuje niekoho, že ešte stále existujú?

Prechod k otvorenej schéme

Lenže tajné financovanie iných – nemenej dôležitých – operácií CIA začalo praskať a prezident Johnson hľadal spôsob, ako v snahách pokračovať aj naďalej a udržateľne.

V roku 1967 vydal Katzenbach Committee neskôr schválené odporúčanie, v ktorom navrhuje ukončiť akékoľvek tajné financovanie podobných iniciatív a vytvorenie otvoreného, verejno-súkromného mechanizmu. Pointou odporúčania je, že ak chceme, aby tieto – pre záujmy USA vitálne – organizácie mohli fungovať dlhodobo a efektívne, musia mať vysokú mieru nezávislosti. Inými slovami, stačí už správne presvedčené skupiny (najmä mladých) ľudí otvorene podporiť finančne, organizačne a ideologicky a všetko bude fungovať ako má aj naďalej s minimálnymi zásahmi.

Zaujímavosťou je, že Henry Kissinger sa neskôr zastal rádií Sloboda a Slobodná Európa tak, aby ich bezproblémové fungovanie a tajné financovanie pokračovalo ešte nejakú chvíľu. Načasoval to perfektne, pretože určite by rádiám nepridalo na vážnosti, ak by zainteresovanosť CIA v nich praskla akurát počas pražskej jari.

Netrvalo však dlho, a v roku 1972 CIA ukončila tajné financovanie aj tohoto projektu

Ešte niekoľko rokov potom však nebol ustanovený univerzálny mechanizmus, ktorým by sa financovali podobné psychologické a informačné operácie v budúcnosti. Johnsonova administratíva sa snažila na návrhy Katzenbachovej komisie takúto schému vymyslieť, avšak prišli kauza Watergate a vojna vo Vietname. Američania si museli na dokončenie a aplikovanie schémy počkať až do chvíle, keď prišiel na rad prezident Reagan.

Ale o tom si povieme viac nabudúce, v časti o vrchole najlepšieho PR na svete a o skutočnej piatej kolóne na Slovensku 🙂