Propaganda

Phoebus cartel, Operácia Berkshire, tajný protokol paktu Molotov-Ribbentrop, plánovanie atentátu na Juliana Assangea (2017), Nespočetné množstvo udalostí z našej politicko-mafiánskej scény 90. rokov, vyhýbanie sa plateniu daní, chodenie za školu tak, aby sa to nedozvedeli rodičia…

Tento zoznam je len špičkou ľadovca. Tajné plány a konšpirácie sú totiž súčasťou ľudskej prirodzenosti rovnako ako empatia, či žiarlivosť. Napriek tomu má pojem „konšpiračná teória“ negatívny podtón a ľudia zvyknú takéto teórie o konšpiráciách zhadzovať len preto, že pojednávajú práve o konšpiráciách. Podobné zhadzovanie – „ale to je len konšpiračná teória, tomu predsa nemôžeš veriť…“ – je iba obyčajnou jednoúrovňovou argumentáciou v kruhu. Preto si takúto argumentáciu vôbec nemusíme všímať.

Avšak vzdelanejší jedinci sú schopní vytiahnuť o niečo sofistikovanejšie argumenty:

• Tie udalosti sa predsa dajú vysvetliť oveľa jednoduchšie. Tvoja konšpiračná teória iba pridáva vymyslené príbehy – chceš povedať, že sa tí ľudia na tom dohodli? ha ha ha…
• Prepáč, ale konšpiračná teória je z definície nevedecká, pretože ju nemôžeš falzifikovať – o tom sa s tebou odmietam baviť.

Na prvý pohľad môžu znieť správne. Avšak ide o deformáciu a zlé použitie princípov, ktoré autori podobných argumentov chápu len veľmi povrchne. Ukážeme si, v čom je chyba. Najprv si však musíme vysvetliť základné vedecké koncepty.

Veda a vedecké pomôcky

Narozdiel od všeobecného názoru nie je úlohou vedy hľadať pravdu. Skutočná veda vytvára koncepty, ktoré sú užitočné. A to bez ohľadu na to, či sú „pravdivé“, alebo nie. Tieto koncepty majú v prvom rade fungovať. Presne tak môžeme mať dve uznávané teórie – všeobecnú teóriu relativity a kvantovú teóriu – ktoré sú považované za nekompatibilné. Nikto sa však nesnaží tieto teórie vyhlásiť za nesprávne, pretože v istom rozsahu veľmi dobre fungujú a to je to podstatné. Za to, že dnes máme funkčnú satelitnú navigáciu vďačíme obom týmto teóriám – zatiaľ čo jedna nám umožnila vytvoriť presný výpočet zohľadňujúci rozdielne plynutie času v satelitoch, druhá nám umožnila vytvoriť čipy, ktoré tieto výpočty vykonávajú.

Na to, aby sme mohli robiť takúto užitočnú vedu nám filozofi v minulosti vytvorili dve úžasné logické pomôcky:

Princíp falzifikácie – Popperova britva

Teória musí byť testovateľná a mať potenciál byť vyvrátenou prostredníctvom experimentov, alebo pozorovaní

Autorova parafráza princípu falzifikácie

Tento princíp spočíva v povahe logickej implikácie. Ako sme sa (snáď) všetci učili na strednej škole, implikácia sa zapisuje v tomto tvare:

A → B

Znamená, že ak platí výrok A, tak platí výrok B. Ak sa nám podarí dokázať, že B neplatí, tak dokážeme, že A neplatí tiež. Ale, ak dokážeme, že výrok B platí, rozhodne nemôžeme tvrdiť, že platí aj výrok A. Môže totiž existovať nekonečne veľa rôznych „Áčiek,“ ktoré majú rovnaký dôsledok. (A tu je rozdiel oproti ekvialencii, ktorá sa zapisuje ako A⟷ B a je teda obojstrannou implikáciou.)

Čiže, ak je A teóriou a B očakávaným pozorovaním, či výsledkom experimentu ktorý z teórie vyplýva, tak vyvrátením B môžeme bezpečne vyvrátiť aj teóriu A. Potvrdením tohoto experimentu, či pozorovania však nikdy teóriu ako takú nedokážeme.

Príklad: Vieme naisto, že Mário sa v krčme vždy strašne opije. Jeho kamarát zrazu vymyslí teóriu, že Mário každý piatok chodí do krčmy. Dajme tomu, že nemôžeme priamo zistiť, kde sa práve nachádza. Na základe našich doterajších znalostí o Máriovi však môžeme pre našu teóriu vytvoriť implikáciu:

Mário každý piatok chodí krčmy → Mário je každý piatok strašne opitý

Vidíme, že môžeme urobiť opakovateľný experiment a dať Máriovi každý piatok (ak ho odchytíme) fúkať. Ak Mário nenafúka, teóriu môžeme spláchnuť – je jasné, že aspoň jeden piatok v krčme nebol.

Ak však Mário nafúka, naša teória je síce nateraz v suchu, ale nemôžeme nikdy vylúčiť, že sa opil u seba doma, v parku, u priateľky, v kine, na prechádzke so psom, a tak ďalej.

Kvôli tejto logike nemôžeme vedecké teórie nikdy dokázať! Môžeme ich iba vyvrátiť! A presne preto nám princíp falzifikácie hovorí, že ak hypotéza nedáva možnosť na jej potenciálne vyvrátenie, nemôžeme ju považovať za vedeckú a nemá zmysel sa ňou ďalej zaoberať. Príkladmi takýchto hypotéz sú typicky náboženstvá, pre ktoré takéto experimenty, či pozorovania vytvoriť nemôžeme – každé pozorovanie v nich môžeme dodatočne nejako vysvetliť špeciálnou interpretáciou svätých textov a pod.

Poznámka: Nemýliť si s matematickými dôkazmi. Matematiku sme si vytvorili sami a je vystavaná na pevných základoch – tzv. axiómoch, čiže tvrdeniach, ktoré sú vždy a stále platné a bez ktorých by matematika neexistovala. Matematické dôkazy tým pádom musia na týchto základoch stavať tiež. Matematická teória, ktorú sa podarí dokázať sa nazýva teorém. Odbor teoretickej fyziky takéto axiómy nemá – prírodu sme sami nevytvrili. Snažíme sa teda na jej stavebné kamene iba prísť. Z opísaného logického princípu si však nikdy nemôžeme byť istí, či sme na ne naozaj prišli, alebo nám len náhodou sedia experimenty 🙂

Occamova britva

A keďže teórií s rovnakými dôsledkami môže byť nespočet, musíme mať nejaký spôsob, ako sa v nich zorientovať. A práve na to máme druhý nástroj:

Ak máme dve teórie, ktoré dokážu rovnako dobre vysvetliť pozorovania, mali by sme uprednostniť tú, ktorá je jednoduchšia a má najmenej predpokladov

Autorova parafráza Occamovej britvy

Asi najlepším príkladom sú tri astronomické modely: Ptolemaiov geocentrický, Kopernikov heliocentrický a Keplerov heliocentrický.

V istom období boli Ptolemaiov aj Kopernikov model dobrými vysvetleniami pozorovaní na oblohe. Zatiaľ čo Ptolemaiov model obsahoval zložité matematické konštrukty nazývané epicykly, Kopernikov model bol omnoho jednoduchší. Occamova britva by teda radila v záujme užitočnosti vedy uprednostniť ten Kopernikov.

Časom sa však presnejšie pozorovania začali vymykať týmto modelom. Musel prísť Kepler, ktorý Kopernika doplnil vo viacerých detailoch, napríklad, že sa planéty pohybujú v elipsách. Keplerov model síce je o niečo zložitejší, ako Kopernikov, ale oveľa lepšie vystihuje pozorovania a je teda podľa Occamovej britvy aktuálne ten najužitočnejší.

Kde vedecké pomôcky prestávajú fungovať? No predsa tam, kde nie je veda.

Ako som v úvode naznačil, tieto vedecké pomôcky sa často používajú pri bagatelizovaní konšpiračných teórií. A zatiaľ čo pri konšpiráciách s fyzikálnym základom (napr. hypotéza o plochej zemi) dáva takáto argumentácia zmysel, tak pri histórii a politológii naráža na obrovský problém. Prečo? Pretože opísané princípy sa dajú využiť len tam, kde existujú opakovateľné a kontrolované vedecké experimenty. A v tomto zmysle nie sú história, ani politológia plnohodnotnými vedami. Prísne vedecké experimenty sa totiž nedajú nahradiť metódami ako štatistická analýza, alebo porovnávaním historických prameňov.

Princíp falzifikácie sa dá použiť iba v prípade, že historik potrebuje overiť napr. vek papiera, či možnosť, že je historický opis nejakého prírodného, fyzikálneho, či biologického javu reálny.

Zároveň sú princípy ľudského správania samé o sebe natoľko komplexné, že sa význam Occamovej britvy v sociálnych vedách skoro úplne vytráca.

Preto, ak sa Vás niekto snaží presvedčiť, že nejaký historický, či politický koncept je vlastne veľmi jednoduchý, alebo že je jeden aktér skrátka dobrý a ten druhý skrátka zlý, mali by ste skôr spozornieť.

Tajné plány, kolúzie a konšpirácie sa nedajú falzifikovať už z princípu a ich komplexita v historickom a psychologickom kontexte nehrá rolu. Znamená to, že sú automaticky nepravdivé, alebo že by sme ich mali ignorovať? Ani náhodou. Používať tu spomenuté vedecké princípy je asi ako merať IQ teplomerom, či kopať jamu knihou.

Vzhľadom na ľudskú prirodzenosť a obrovské množstvo konšpirácií doložených historickými prameňmi, či odtajnenými dokumentami by sme mali teórie o konšpiráciách skôr brať do úvahy ako zahadzovať.

Okamžité zavrhovanie teórií o konšpiráciách sa stalo iba nástrojom propagandy (rovnako ako poukazovanie na „ačohentizmus“) a využívajú ho tí istí ľudia, ktorí zároveň nenápadne propagujú iné konšpirácie.

Prečo teda slováci veria konšpiráciám viac?

Priznávam, nadpisy článkov sa snažím vytvárať tak, aby bola aspoň nejaká šanca, že si ich prečítajú aj tí, ktorí so mnou apriori nesúhlasia. Takže do istej miery bol tento nadpis clickbait. Avšak nechcem byť čitateľovi nič dlžný a tak vyjadrím aj svoj pohľad na túto otázku.

DOPLNENÉ: To, že slováci veria konšpiráciám viac ako iné národy je nafúknuté vyjadrenie, ktoré vzdialene vychádza z prieskumu vrámci V4 a dodnes ho pri každej príležitosti omieľajú rôzni novinári, influenceri, či politici. Preto som ho v nadpise využil. Ak budeme predpokladať, že takéto vyjadrenie je pravdivé, potom je najjednoduchším vysvetlením ( 😉 ) toto:

Opísané ľudské vlastnosti (najmä vytváranie tajných plánov na všemožné účely – napr. obchádzanie zákonov a iných pravidiel) sú podľa mňa Slovákom vďaka našej kultúre oveľa bližšie ako iným národom. A keďže platí staré známe „podľa seba súdim teba,“ vieme si konšpirácie oveľa lepšie predstaviť a prídu nám dôveryhodnejšie, ako takým nemcom, či angličanom.

Ospravedlňujem sa za dlhý článok a gratulujem všetkým, ktorí sa dostali až na jeho koniec 🙂 Je možné, že článok časom zjednoduším na základe Vášej spätnej väzby v komentároch.