Propaganda

Koho propaganda je lepšia? Americká, alebo Ruská? A dá sa to vôbec porovnávať? V tomto článku využijem takzvanú kubánsku raketovú krízu, keďže ide o najlepší príklad rozdielov medzi dvoma základnými odtieňmi propagandy.

Predtým, než budete pokračovať, navrhujem malé spomienkové cvičenie pre ročníky, ktoré často počúvali Slobodnú európu a Hlas ameriky: skúste si vypočuť ich znelky, zatvoriť oči a spomenúť si na tie zimomriavky, ktoré Vám išli po chrbte. Ako by to bolo včera, však?

A potom si pripomeňte, ako ste vysvetľovali kubánsku raketovú krízu svojim deťom, či vnúčatám…

Máte? Môžeme ísť na to?

Kennedy kričí, chyťte klamára

Rádio Slobodná Európa odvysielala celý prejav prezidenta Kennedyho z 22.10.1962. Český preklad sa dokonca dochoval v archívoch. Nepochybujem, že bol v plnom znení odvysielaný aj vo všetkých ostatných jazykoch, v ktorých rádio vysielalo. Mali ho tak možnosť počuť skoro všetci v dosahu Slobodnej Európy.

V dvoch odstavcoch prezident Kennedy cituje verejné vyhlásenia sovietskej vlády, ale aj súkromné diplomatické vyhlásenia, v ktorých sovieti popierajú očividné rozmiestňovanie rakiet s jadrovými hlavicami na Kube. Oba tieto odstavce zakončí vetou: Toto vyhlásenie bolo nepravdivé.

Hneď v nasledujúcich dvoch odstavcoch Kennedy hovorí:

Spojené štáty americké, ani svetové spoločenstvo národov nemôžu tolerovať úmyselné klamstvá a útočné hrozby zo strany žiadneho štátu, či už veľkého alebo malého. Už nežijeme vo svete, kde len skutočné vystrelenie zbraní predstavuje dostatočnú výzvu pre bezpečnosť národa a maximálne nebezpečenstvo. Jadrové zbrane sú také ničivé a balistické rakety také rýchle, že akákoľvek podstatne zvýšená možnosť ich použitia, alebo akákoľvek náhla zmena v ich nasadení sa môže považovať za definitívne ohrozenie mieru.

Sovietsky zväz aj Spojené štáty, uvedomujúc si túto skutočnosť, dlhé roky rozmiestňovali strategické jadrové zbrane s veľkou opatrnosťou a nikdy nenarušili vratký status quo, ktorý zabezpečoval, že tieto zbrane nebudú použité, kým sa nevyskytne skutočná existenčná hrozba. Naše vlastné strategické rakety neboli nikdy presunuté na územie žiadneho iného národa pod rúškom tajnostkárstva a podvodu a naša história – na rozdiel od histórie Sovietov od konca druhej svetovej vojny – dokazuje, že nemáme žiadnu túžbu ovládnuť alebo dobyť akýkoľvek iný národ alebo vnútiť jeho obyvateľom náš systém. Napriek tomu si americkí občania zvykli žiť denne na muške sovietskych rakiet umiestnených vo vnútri ZSSR alebo v ponorkách.

JFK, 22.10.1962, môj preklad.

Sovieti naozaj vo svojich vyjadreniach klamali. Ale Kennedy neklamal určite. Alebo?

Ako sme sa sem vlastne dostali?

Dnes všetci vedia, že prípravy na rozmiestňovanie rakiet s jadrovými hlavicami na Kube začali sovieti vykonávať niekedy v roku 1962. Ale prečo? Nikto nemôže popierať, že casus foederis pre vojnovú asistenciu Sovietskeho Zväzu Kube existoval z podstaty vzájomných vzťahov USA, ZSSR a Kuby už dlho – asi nemusím hovoriť, že Kennedy vyložene klamal, keď tvrdil, že Spojené Štáty nemajú žiadnu túžbu ovládnuť, či dobiť akýkoľvek iný národ..

Ale jadrové rakety sú trochu iný level. Museli mať predsa nejakú motiváciu, nie?

Áno mali. A akú. Rok predtým totiž Spojené Štáty začali rozmiestňovať porovnateľné rakety v Turecku a v Taliansku. A to práve kvôli tomu, aby dorovnali domnelý náskok sovietov v počte rakiet s jadrovými hlavicami, ktorý vtedy označovali ako „missile gap.“ Rozmiestnením bližšie k územiu ZSSR mali Spojené Štáty získať výhodu. Sovieti tak reagovali na skutočný náskok USA.

Že ste o tom nevedeli? Nečudujte sa. Práve to, že ste o tom doteraz nepočuli je najlepším podporným argumentom toho, čo chcem týmto článkom ukázať.

Dva odtiene propagandy

Tí šikovnejší z Vás si ihneď všimli nesúlad reality s neskoršími Kennedyho slovami:

Naše vlastné strategické rakety neboli nikdy presunuté na územie žiadneho iného národa pod rúškom tajnostkárstva a podvodu…

Ale tí ešte šikovnejší z Vás vidia, že tieto slová boli od začiatku napísané mimoriadne prefíkane. Ak by ho vtedy niekto verejne konfrontoval, stačilo by mu povedať, že predsa tie rakety neboli presunuté do Talianska a Turecka pod rúškom tajnostkárstva a podvodu. Boli tam presunuté úplne potichu a na základe zmluvy so spojencami a vrámci dlhodobého plánu chrániť demokraciu, atď atď atď [Doplňte si 2-3 vlastné floskule]

Američania boli v tomto momente už dlho majstrami slova, skrytých klauzúl a zneužívania konotácií. Tomu sa budem vo svojich príspevkoch venovať často.

A tu sa dostávame k najpodstatnejšiemu rozdielu medzi tým, ako funguje Americká a Ruská propaganda. Pre istotu som vytvoril prehľadnú tabuľku:

Existencia týchto rozdielov má jednoduché vysvetlenie: V autoritatívnej krajine sú informačné prostriedky úplne v rukách štátu. Propaganda tak nemusí byť veľmi premyslená. Funguje na základe akejsi senzorickej deprivácie – kontroly toku informácií zvonku. Môže byť efektívna, ak tento tok viete naozaj kontrolovať, ale najmä, ak sa v nej nenájdu rozpory.

Lenže rádia Slobodná európa a Sloboda (prakticky to isté rádio, ale fokusované na ZSSR) si veselo vysielali. A zároveň u propagandistov v ZSSR sa bili dva tábory: jeden, ktorý chcel pokračovať v maskirovke, a druhý, ktorý chcel otvorenejšie vysvetliť motivácie ZSSR. To vyústilo až v úplne trápne vydanie novín Izvestija, ktoré na obálke popieralo existenciu rakiet na Kube a v článku vnútri ich nepriamo priznalo. Ľudia majú síce krátku pamäť a za pol roka dokážu pri dobrej propagande úplne otočiť. Ale v jednom vydaní si niečo také skrátka nemôžete dovoliť.

Naopak v krajine, ktorá je slobodná (pozor, nemýliť si s „demokratická,“) existuje aj sloboda prejavu. Neznamená to však, že tam propaganda nemá svoje miesto – ba naopak, jej význam rastie. Tá však musí byť prispôsobená danému prostrediu. Dôsledne využíva manipulatívne techniky a podporuje skupinovú psychológiu.

Ale o tom si povieme viac inokedy 🙂

Ako to dopadlo?

Konečná dohoda riešenia kubánskej raketovej krízy bola založená na návrhu Chruščova, že ak stiahne inštalácie z Kuby, Spojené Štáty musia prisľúbiť, že nevykonajú ďalšiu inváziu na Kubu a zároveň stiahnu svoje inštalácie z Turecka a Talianska.

Kennedy súhlasil, ale táto časť dohody bola tajná. Nebudem tu rozvádzať všetky detaily, ale určite odporúčam si ich naštudovať.

A zatiaľ čo Sovieti odstránili svoje rakety z Kuby s veľkou pompou amerických médií, obyvatelia východného bloku sa nikdy nedozvedeli, že ich ohrozovali podobné rakety v Taliansku a Turecku. A už vôbec sa nedozvedeli, že boli neskôr odstránené tiež. Dokonca nič z toho nevedel ani môj dedko, ktorý bol práve v tom čase spojárom vrámci povinnej vojenskej dochádzky a zažil si dlhé noci v pohotovosti na hraniciach. Ak sa totiž taká informácia objavila vnútri nejakých novín, už jej nikto neveril.

Keďže veľa ľudí počúvalo – či už priamo, alebo sprostredkovane – správy z rádií, ktoré vtedy financovala CIA, dozvedeli sa iba jednu, a to dôsledne poskladanú časť príbehu. A keďže história málokoho zaujíma, tento efekt je preukázateľne dlhodobý.

Na druhej strane stáli sovietski propagandisti, ktorých prístup bol nakoniec pre ZSSR osudný.

Myslím, že odpoveď na otázku, koho propaganda je lepšia, je jasná.

P.S.: Ešte si neodpustím jednu poznámku, ktorú berte ako upútavku na ďalšie moje články: Americká diplomacia sa s veľmi vtipnou a typickou ľsťou ujala vysvetľovania svojmu spojencovi, prečo by vlastne bolo dobré tie rakety odstrániť:

Keď Rusi vytiahli otázku porovnávania ich rakiet na Kube s JUPITERmi v Turecku, rázne sme odmietli s nimi o tejto záležitosti rokovať. To je naša pozícia dnes a bude aj naďalej. Avšak, je tu ďalší aspekt. Keď sme sa zaoberali plánmi zaútočiť na Sovietske rakety na Kube, uvedomili sme si, že Rusi by celkom určite odpovedali útokom na JUPITERy v Turecku. Táto úvaha nás mimoriadne zdržala od podobnej akcie. Netúžili sme po tom, aby sme svojho spojenca našim útokom vtiahli pod odpoveď Sovietov. Každopádne, JUPITERy aj tak považujeme za zastaralé, aj keď majú nejakú zostatkovú hodnotu. Myslíme si, že bude v záujme nášho spojenca – Turecka, ak budú okamžite odstránené…

Americký minister obrany Robert McNamara svojmu Tureckému kolegovi Ilhami Sancarovi, 14. Decembera 1962

Aktualizácia: Tento článok sa akosi sám dal do koša. Ale zatiaľ mi neprišiel žiadny mail o tom, prečo. Takže ho zverejňujem znova 🙂