Propaganda

Udržiavanie a posilňovanie pozície je prirodzenou potrebou impérií. Rovnako prirodzene sa na prvom mieste pomyselného svetového rebríčka tieto impéria striedajú; Po konci storočnej dominancie Veľkej Británie, tiež označovanej ako „Pax Britannica“ a následnom vojnovom období sa vedúcej úlohy ujala iná krajina. Túto pozíciu si však musela vybojovať na viacerých frontoch, vrátane ovplyvňovania verejnej mienky v zahraničí.

V minulej časti náučnej línie tohoto blogu ste si mohli prečítať ochutnávku, v ktorej som sa len jemne dotkol toho, ako sa formovala propaganda USA s prísľubom, že si o tom povieme viac. V dnešnej časti tento sľub čiastočne plním.

Kde sa vzala, tu sa vzala. Propaganda.

Historicky prvým vysoko organizovaným a centralizovaným propagandistickým úsilím bol boj katolíckej cirkvi proti reformácii. Pápež Gregor XV. so svojim Congregatio de Propaganda Fide z roku 1622 prakticky vytvoril nielen moderné katolícke misie, ale aj samotný pojem propaganda, ktorý ani náhodou nemal negatívnu konotáciu – Do slovenčiny by sa v pôvodnom význame dal preložiť ako „osveta.“ Preto bol až do prelomu 19. a 20. storočia spájaný práve s katolíckou cirkvou.

Za celý ten čas totiž nevznikla štruktúra, ktorá by sa úrovňou organizovanosti v osvete Vatikánu vyrovnala. Až do prvej svetovej vojny, pre ktorú Nemecko vytvorilo Kriegspresseamt, historicky prvú vojnovú propagandistickú organizáciu na celoštátnej úrovni.

Na túto situáciu veľmi rýchlo zareagovali Briti, ktorí na oplátku vytvorili Wellington House – Úrad pre vojnovú propagandu. Avšak, kvôli dlhej tradícii slobody tlače v Kráľovstve musel fungovať iným spôsobom. Na rozdiel od Kriegspresseamt, britský Wellington House:

• Pracoval v úplnom utajení
• Nerobil striktnú a očividnú cenzúru
• Tajne spolupracoval so spisovateľmi a žurnalistami
• Okrem domáceho publika cielil aj na iné krajiny
• Mal výhodu v kontrole podmorských telegrafných káblov

To je však stále nič oproti tomu, čo sa neskôr podarilo vyvinúť ich bývalej kolónii.

Z neutrality do vojny za necelý rok

Vo verejnom priestore za oceánom vtedy stále panoval naratív ospevujúci neutralitu a neintervencionalizmus. Pre USA nemalo význam zapájať sa do cudzieho konfliktu.

Avšak, Británia a Nemecko si začali z Haagskych dohovorov, ktoré zakazovali útočiť na obchodné lode, robiť trhací kalendár. Vznikli tzv. Lode „Q,“ ktoré sa tvárili ako obchodné, avšak boli po zuby ozbrojené. Prirodzene, dohovory sa začali ignorovať, čo vyústilo až v potopenie civilnej lode RMS Lusitania Nemeckom, pričom zahynulo 123 amerických občanov. Nemci tvrdili, že loď prevážala množstvo vojnového materiálu, čo Briti dodnes popierajú. (pozn. autora: v roku 2014 boli zverejnené dokumenty z 80. rokov, v ktorých vládni predstavitelia takýto náklad pripúšťajú)

To, že obchodné lode prestali byť de facto chránené, bolo priamym ohrozením obchodných záujmov Spojených Štátov. Vyzvali preto Nemcov na zastavenie neobmedzenej ponorkovej vojny, čo chvíľu fungovalo.

Nemecku sa však prestávalo dariť a Briti započali úspešnú námornú blokádu, ktorou Nemecko odstrihli od zásobovania. Rozhodlo sa preto znovu siahnuť po tejto taktike. Nesprávne si ale vypočítali, ako rýchlo dokážu Spojené Štáty zasiahnuť a nepomohli si tým, že si dopredu hľadali spojencov na americkom kontinente, čo sa k Američanom veľmi rýchlo dostalo.

To, že sa Spojené Štáty pre udržanie svojich ekonomických záujmov musia zapojiť do vojny bolo na úrovni vysokej politiky každému jasné. Ale ako presvedčiť masy ľudí? Násilím? V krajine vybudovanej na princípe slobody? Ani náhodou. Prezident Wilson na tento účel vytvoril tzv. Creelov výbor, alebo oficiálne Committee on Public Information – „Výbor pre verejné informácie.“ Bol skvelou kombináciou Britského a Nemeckého prístupu – síce využíval Britské techniky, ale ostal verejnou a prekvapivo transparentnou inštitúciou, čo pridalo na jeho dôveryhodnosti.

Okrem klasickej práce s masmédiami bol Výbor aj priekopníkom vo využívaní motivovaných a vplyvných dobrovoľníkov. Vyškolil skoro 75 tisíc (!) ľudí z radov uznávaných osôb nazývaných „Štvorminútoví Muži.“ Títo mali za úlohu prednášať zdanlivo spontánne prejavy na verejnosti – najmä na premietaní filmov. Štyri minúty boli ideálnou dĺžkou, pretože práve toľko trvala prestávka v kine, počas ktorej sa menili kotúče. Jedným zo štvorminútových mužov nahovárajúcich davy na vojnu bol, mimochodom, aj Charles Chaplin.

Výbor dokázal rozhodujúcu časť verejnej mienky preniesť na stranu vojny v rekordne krátkom čase. V Apríli 1917 sa USA zapojili do 1. svetovej vojny s výraznou podporou obyvateľstva.

Psychológia davu

Jeden z členov Creelovho Výboru zostal vo svojom odbore aktívny aj po vojne. Edward Bernays, ktorého dobová fotografia zdobí tento blog, sa stal otcom modernej propagandy, pretože princípy využité vo Výbore rozvinul a opísal vo viacerých publikáciách. Ovplyvnil tým propagandu na celom svete a navždy – jednu z kníh mal vraj vo svojej knižnici aj Joseph Goebbels.

Mojou obľúbenou je kniha s príznačným názvom – Propaganda. Bernays ju vydal v roku 1928 a okrem úspešných marketingových využití propagandy pod svojim vedením (pre mňa prekvapivou bola jeho úloha vo vyhlásení nezávislosti ČSR) v nej opisuje aj princípy, na ktorých stavia. Bernays v knihe spomína prácu iného velikána – Francúzskeho polyhistora menom Gustave Le Bon – konkrétne knihu Psychológia Davu. V nej Le Bon opisuje dav ľudí ako impulzívny, neschopný racionálneho uvažovania, či dôverčivý voči charizmatickým vodcom a jednoducho manipulovateľný jednoduchými symbolmi. Obdobné princípy neskôr opísal aj etnológ Konrad Lorenz v knihe Takzvané Zlo.

Bernays v knihe ďalej tvrdí, že ak chceme psychológiu davu využiť, musíme si uvedomiť, že je naša spoločnosť rozštiepená do mnohých „bublín“ – politických, ekonomických, náboženských, sociálnych, či rasových so stovkami podskupín v každej z nich.

…Myšlienky sa rozsievajú a názory stereotypizujú v susedských bridžových kluboch, lídri presadzujú svoju autoritu cez komunitné hnutia a amatérske divadlá, a tisíce žien možno nevedomky patria do sesterstva, ktoré sleduje módu určovanú jedinou spoločenskou líderkou…

Propaganda, 1928, strana 17, Edward Bernays

Tieto skupiny sa podľa Bernaysa prelínajú a navzájom ovplyvňujú, tvoriac akúsi skupinovú – davovú – myseľ, pričom v každej z nich pôsobia lídri požívajúci istú vážnosť.

Presne takých Creelov výbor využil (a že ich našiel 75 tisíc !) ako „štvorminútových mužov“ vo svojej propagande. A cez podobných sa Spojené Štáty po druhej svetovej vojne dostali na prvé miesto geopolitického rebríčka.

Skvelá propaganda takto nahradila miesto priamej vojenskej sily a USA úspešne stáli na pleciach velikánov ako Sun-c’ či Napoleon Bonaparte, ktorí si uvedomili limity vojenskej sily až na základe vlastných skúseností:

Viete, čo ma fascinuje viac, ako čokoľvek iné? To, že silou sa nedá nič zorganizovať.

Napoleon Bonaparte

Ale o tom si povieme viac niekedy nabudúce, v druhej časti – Vzostupe Najlepšieho Svetového PR 😉

P.S.: V článku výrazne zjednodušujem opisy pomerne komplexných situácií. Snažím sa robiť to tak, aby som nemenil ich význam. Taktiež nespomínam iné dôležité osobnosti tej doby, zaoberajúce sa psychológiou davu. Mená ako Walter Lippmann, John Dewey, či Wilfred Trotter si taktiež zaslúžia Vašu pozornosť. Robím to preto, aby som zlepšil stráviteľnosť svojho textu a dúfam, že mi to čitateľ odpustí.

Aktualizácia 18:40 – administrátori mi dnes článok dvakrát presunuli do koša s tým, že si nemôžem „len tak sťahovať fotky z internetu.“ V tomto článku však používam obrázky, ktoré už dávno patria do tzv. Public Domain a teda ich nemusím ani takto označovať. Aby som požiadavkám vyhovel, rozhodol som sa pod každý obrázok zdroj pridávať (to budem musieť urobiť v ďalších článkoch aj tak kvôli fair-use na novších materiáloch). Administrátori tým rozbili diskusiu a bol som nútený skúsiť článok zverejniť znova.