Čoraz častejšie si môžeme všimnúť zneužívanie istých konceptov ľuďmi, ktorí im vôbec nerozumejú. Jedným z mojich obľúbených je tzv. argument „tu quoque.“
Ide o argument, ktorým sa debatér snaží odvrátiť pozornosť od faktickej stránky argumentu protivníka poukazovaním na jeho pokrytectvo. V takto zjednodušenej forme je naozaj z definície neplatný – pretože pokrytectvo protivníka nemá logický vzťah s pravdivosťou jeho tvrdenia.
Avšak, situácia sa mení akonáhle sa začneme baviť o daných otázkach v širšom kontexte – a to najmä s prihliadnutím na zodpovednosť za vykonané činy. Tu quoque tu naberá obrovský význam, pretože odkrýva neférové dvojité štandardy – špeciálne v dnešnej dobe sankcií a medzinárodných trestných tribunálov, kde si niektorí myslia, že sú výnimoční.
Existujú tri spôsoby použitia tohoto argumentu:
Myslím si, že by som nemal byť súdený, alebo nemal vyvodiť zodpovednosť za daný čin, pretože niekto iný urobil rovnaký, alebo porovnateľný čin a súdený nebol, či žiadna zodpovednosť voči nemu nebola vyvodená.
Tento argument bol použitý viackrát v histórii – špeciálne vrámci procesov zaoberajúcich sa vojnovými zločinmi. Použil ho napríklad Karl Dönitz, nechutne brutálny nemecký námorný taktik. Tvrdil, že jeho skutky sú porovnateľné s činnosťou amerického námorníctva v tzv. „Pacific theatre.“ Tento argument síce nebol oficiálne akceptovaný, ale konkrétne skutky boli v skutočnosti ignorované a nebol za ne odsúdený!
Logika je veľmi podobná právnemu konceptu precedensu. Jediný rozdiel je v tom, že pri precedense musí existovať predchádzajúce explicitné rozhodnutie, pričom vojnové zločiny víťazných/spriatelených strán sa skôr ignorujú.
Uznávam, že za svoje skutky by som mal byť súdený, alebo by som mal vyvodiť zodpovednosť. Avšak, iba za predpokladu, že iní budú za to isté súdení tiež, alebo vyvodia zodpovednosť.
Logikou v pozadí je princíp erga omnes – právo by malo byť vymáhateľné voči všetkým členom spoločenstva bez rozdielu.
Odmietam sa baviť o svojich skutkoch s tými, ktorí podobné skutky robili, alebo ich neodsúdili u iných. Nemajú žiadne morálne, ale ani iné právo ma vypočúvať, či hodnotiť.
Tento postoj odmieta akúkoľvek diskusiu o akceptovateľnosti daných skutkov s niekým, kto má nekonzistentný hodnotiaci úsudok v zmysle príslovia „najprv si pozametaj pred vlastným vchodom, až potom sa staraj o iných“.
Myslím, že všetky tri spôsoby legitímne poukazujú na neférovú pozíciu, do ktorej sa Vás protivník snaží dostať. To, že sa bagatelizujú novým módnym slovíčkom „whataboutism,“ či „ačohentizmus“ na tom nič nemení.